V poslednom príspevku som písal review úplne poslednej epizódy
BSG Daybreak, part 2. Dnes by som chcel trochu zvýrazniť niektoré charakteristické prvky seriálu, ktoré ho robili tak jedinečným.
Keď BSG končila, tak zaplavili internete stovky, ak nie tisíce reakcií na jej koniec. Reagovali verný fanúšikovia či ľudia, ktorí si k seriálu našli cestu len nedávno. Reagovali študenti, učitelia, na jednej stránke som čítal, že aj kňaz a dokonca aj rabín. Prečo?
Keďže BSG bol apokalyptický seriál tak tvorcovia mali veľké možnosti pre interakcie medzi postavami, pre nezvyčajné vzťahy a všetko s tým súvisiace. Pretože postavy v seriály stratili domov, jediné čo mali bola flotila a ich vlastné životy, ktoré boli tiež v neustálom ohrození. A v takýchto momentoch sa ľudia správajú inak, ako keď si žijú svoje pokojné životy, nesprávajú sa ako typický seriálový hrdinovia. A práve vo vyhrotených situáciách, pomaly na ostrí noža sa dajú lepšie ukázať rôzne hodnoty, veci na ktorých naozaj záleží.
Seriál reagoval pružne na politickú a náboženskú situáciu vo svete. Skoro nič pre neho nebolo tabu. A jednu vec spravil Ron Moore naozaj dobre – síce prostredníctvom svojich postáv kládol rôzne otázky ale nedával na všetky odpovede. Nechával na ľudí, aby sa nad vecou sami zamysleli, čo by bolo podľa nich správne. Odrážanie situácie vo svete nebolo to jediné, čím bol seriál dobrý, postavy mali problémy ako obyčajný smrteľníci – pili, trpeli depresiami, mali problémy so svojimi vzťahmi, páchali samovraždy či podplácali, alebo predávali na čiernom trhu. Všetko vykreslené neuveriteľne presvedčivo. Toto všetko bolo 4 série preplietané spolu s výbornými hercami na čele s otcovským Eduardom Jamesom Olmosom a Mary MacDonnell.
V článku som sa snažil charakterizovať a vypichnúť hlavne netradičné stránke seriálu, tie ostatné aj tak všetci dobre poznáme. Tuším patrím k veľkému množstvu fanúšikov, ktorým bude
Battlestar Galactica chýbať.
